Moja škola

 Tak toto bolo pár fotiek na úvod, aby ste mali predstavu, ako tu školy vyzerajú. Sú to takéto obrovské budovy (komplexy budov).

Ja chodím spolu s takmer tisíckou tunajších študentov na Chung Cheng strednú priemyselnú školu. Takáto stredná škola na Taiwane je niečo celkom iné ako gympel na Slovensku. Všetky odlišnosti Vám teraz napíšem tu, v tomto príspevku.

Prvý deň som bola v škole minulý týždeň vo štvrtok s host mamou a sesternicou (ktorá vie  anglicky, takže mi prekladala). Dohadovali sme sa na mojom rozvrhu, zameraní, uniforme a triede. Žiaci sú tu podobne ako na slovenských odborných školách rozdelení podľa svojho zamerania, čo študujú celé štyri roky (napríklad elektrotechnika, programovanie, …). Mne pridelili zameranie na výrobu šperkov, čo je asi jediný trošku dievčenskejší smer. Prevahu majú na tejto škole chlapci, o tom niet pochýb. Chodím do triedy s druhákmi, ale nemám všetky hodiny také, ako oni. Mne rozvrh prispôsobili tak, že mám viac praktických hodín (namiesto počúvania čínštiny, ktorej zatiaľ vôbec nerozumiem), hodiny angličtiny (na ktorých som zatiaľ zabávala triedy skôr ja ako učiteľ) a kreslenie, dizajn. Všetci sa tu však ku mne správajú inak ako k normálnym študentom, takže môžem bez problémov používať mobil kedy chcem alebo ísť do knižnice/zborovne na hociktorej hodine chcem. Môžem ich požiadať napríklad aj o zmenu predmetov a radi mi vyhovejú. Spolužiaci sú tiež veľmi milí. Už od prvého dňa mám v triede kamarátky, ktoré ma odprevádzajú, ak niekam potrebujem ísť alebo mi vysvetľujú, keď niečomu nerozumiem. K dobrým stránkam tejto školy patria aj jej priestory. Prvé dni som naozaj len žasla, kam som sa pozrela, všetko bolo pre mňa iné, prekvapujúce.

Teraz niečo k môjmu zameraniu. Je to výroba šperkov, práca s kovom alebo metal crafting ako to tu prekladajú. V krátkosti, študenti sa tu učia, ako navrhnúť dizajn, ako chytiť pílku do ruky a rezať a aké všemožné nástroje a mašiny použiť na výrobu výsledného produktu. Je na nich vidieť, že to, čo robia, ich baví. Všetci sú to trošku také umelecké duše. Stále niečo kreslia a tie kresby fakt stoja za to.

Keďže ma umiestnili do triedy ku druhákom, chýbajú mi nejaké základné vedomosti, ako narábať s nástrojmi, ktoré oni už vedia. Aj preto mám ja v rozvrhu teraz viac praktických hodín. Na svojom prvom výrobku som začala s pomocou učiteľa pracovať už tretí deň v škole. Ďalší deň už bol prívesok hotový a všetci boli prekvapení z toho, ako mi to ide. Vraj mám talent, lebo väčšina študentov reže na prvýkrát veľmi krivo. Beriem tieto pochvaly však s rezervou, keďže sú tu ku mne takí milí, možno to hovoria z povinnosti. Každopádne, motivácia to je výborná a toto majstrovanie mám v škole teraz najradšej. Aspoň sa totiž učím nové veci a to, čo vyrobím, si môžem brať domov.

No, ale dosť bolo tohto, ešte som nenapísala to najdôležijšie, ako tu škola vlastne funguje.

Do školy sa tu chodí päťkrát do týždňa (tie fámy, že by bola škola aj v sobotu, som tu nepočula), začína sa prvou hodinou o 8:10 a končí ôsmou o piatej poobede. Áno, toto je bohužiaľ tak, ako je to napísané, človek strávi v škole skoro celý deň. Doteraz som mávala iba sedem hodín, takže som bola o piatej už doma, ale vraj má byť každý deň aj ôsma. Hodiny trvajú 50 minút a sú medzi nimi väčšinou 10 minútové prestávky. Priestory tu žiaci menia tak, ako to bolo donedávna aj na mojej škole. Majú svoju vlastnú triedu, v ktorej sa učia, alebo chodia do odborných učební (laboratórií na prácu s kovom) ak si to daná hodina vyžaduje. Zaujímavý fakt, v škole nie sú zamestnané žiadne upratovačky. Žiaci si prerozdelia práce a stále za sebou upracú (vrátane zametania a umytia dlážky či vynesenia smetí).

Jedenie a pitie aj počas hodín, sa tu vôbec neberie príliš vážne. V areále školy máme dokonca menší supermarket, do ktorého študenti často veľmi radi chodia ako my do nášho bufetu. Jedlo je potom pohodené kdekoľvek po laviciach a oni (ako je tu zvykom asi pri každom jedení) sa všetkým ponúkajú a rozdeľujú sa. Raňajkujú ráno v škole a nie doma. A keď príde čas obeda, na chodbe pred každou triedou pristavia vozík s jedlom a každý si ide so svojou mištičkou nabrať, čo chce a koľko chce. Svoj obed potom zjeme v triede a nasleduje najlepšia časť dňa – povinný spánok. Prvýkrát, keď som to videla, neverila som vlastným očiam. Zhasnú svetlá, zatiahnu závesy, položia ruky a hlavu na lavicu a spia. Zvyknúť si na to však pre mňa problém nebol. Druhý deň som už spala s nimi. Asi po pol hodine príde do triedy učiteľ, zapne svetlá, začne rozprávať a je už len na každom jednom z nich, či sa zobudí, ak sa potrebuje učiť, alebo bude ďalej spať. Závisí to asi od učiteľa, či každého spiaceho žiaka zobudí, keď príde do triedy, alebo nie. Naozaj som už videla ako poniektorí prespali celú hodinu alebo aj dve poobedňajšieho vyučovania. Mňa zatiaľ nikto nasilu nezobudil a dúfam, že sa o to ani nepokúsia.

Ešte som sa nezmienila, že chodím do školy školským autobusom, cesta trvá približne 20 minút a nosím uniformu. Mám tri rôzne uniformy – jednu šporovú, jednu na prácu do dielne a jednu oficiálnu. Tiež som dostala aj školskú tašku. Ďalšie postrehy, žiaci tu majú s učiteľmi veľmi kamarátsky vzťah. Hodiny vôbec nie sú také, ako som čakala. Študenti tu aktívne s učiteľom komunikujú, zabávajú sa. Mám pocit, že nič tu nie je také seriózne a predramatizované ako na Slovensku. A áno, aj títo ľudia sa vedia baviť a sú tu aj šikovní a múdri, ale v porovnaní s Európou, mi aj tak taiwanská mládež príde byť istým spôsobom zdržalivejšia, hanblivá. Keď sa hovorí, že sú to tak trochu robotickí ľudia, je na tom niečo pravdy. Žijú akoby ich niekto naprogramoval a málo prezentujú svoj názor a osobné záujmy.

Na záver zopár mojich dojmov. Som jediná výmenná študentka na mojej škole a neželane sa tam cítim ako celebrita. V meste na mňa nikto príliš nezazerá za to, že som európanka, ale v škole je to iné. Po hodinách za mnou prichádzajú spolužiači, či im môžem dať facebook, alebo sa chcú so mnou odfotiť. Zapamätať si ich, je pre mňa naozaj ťažké. A ich mená, to je už úplne iný level.

Teraz je to týždeň aj pár dní, čo som bola v škole. Verím, že časom sa ešte dozviem viac o celkovom fungovaní školy a zmýšľaní študentov. Zatiaľ som Vám zhrnula to najpodstatnejšie, čo som si tu mohla všimnúť. Dúfam, že sa Vám článok páčil a pozdravujem na  Slovensko aj všade inde!